V prítomnosti si sloboda a vďačnosť

A v takzvanej ,,temnote“ sa leje svetlo poznania.

Dovoľ pre túto chvíľu, nech ťa prevediem svojim svetom. Svetom, kde sloboda je na základe vnímania bytia, pochopenia a dôvery/viery v seba.

Sloboda, ktorú každý môže vnímať inak. Tu je moje zdieľanie a vnímanie slobody, ktorou sme.

To, čo hľadáme vonku je už dávno vždy vnútri v nás.

,,Keď som bola mladšia chcela som si dať vytetovať slovo ,,freedom“ alebo ,,free“ ako sloboda, voľnosť. Som vďačná, že som sa nakoniec rozhodla inak. Slobodu vidieť a nachádzať v sebe, nie v slove alebo v tetovaní na koži, nie vonku ale vnútri seba“ (p.s. je jedno či tetovanie máš alebo nie – pointa je, že vo vnútri teba je dávno už všetko a tam si už všetkým, nič nie je oddelené).

Slobodu môžeme hľadať vonku a myslieť si, že ak budeme mať toto a tamto až vtedy budeme spokojní a slobodne dýchať. Ak sa bude tento a tamten sa správať podľa mňa, až vtedy budem okej. Ale toto všetko je len hra zvonka, hra na živenie nedostatku. A jediný nedostatok a skľúčenie/ neslobodu a uzatvorenie, ktoré môžeme zažívať pri tomto hľadaní spokojnosti vonku je nedostatok nás samých. Je nedostatok spojenia sa so sebou, je nedostatok zažívania seba ako slobody, ako spokojnosti a pokoja. Odvracanie pozornosti von (neustále hľadanie niečoho vonku) nás neustále podnecuje ku tomu, aby sme si mysleli, že sloboda a dostatok je ovplyvnený materiálnymi vecami, peniazmi, ostatnými bytosťami alebo systémom vonku. Takto nám to podsúva myseľ, ktorá je naučená určitým programom a podľa toho funguje. No skutočná sloboda nie je podmienená a ovplyvnená ničím iným ako nami samými. Môžeme sedieť doma a piť kávu alebo variť, tráviť čas s blízkymi, pracovať, upratovať alebo len sedieť na lavičke a cítiť sa tak naplnený a slobodný. Sloboda je rozhodnutie v nás samých, že slobodou sa staneme. Vyberieme si seba ako slobodu. Rozhodnutím, rozpustiť v sebe vzorce neslobody, ktoré v sebe živíme a podľa nich žijeme. Slobodu môžeme zažívať kedykoľvek a kdekoľvek, pretože sloboda je stav, vnútorný pocit v nás, je to stav spojenia sa so sebou. V tomto vnútornom stave slobody zažívame vďačnosť, radosť, harmóniu/zdravie, jednotu a lásku so sebou so všetkým a keď sa toto celé spojí zažívame stav skutočného bytia a rozplynutia tu a teraz.

Sloboda je pre mňa byť skutočne sebou, tvoriť to, čo ma baví, sloboda je zobudiť sa, dýchať, sloboda je plynúť, sloboda je kráčať, hýbať sa tak, ako moje telo potrebuje alebo oddýchnuť si/zastaviť sa iba byť bez pocitu viny. Sloboda je v obyčajných situáciách a ich plnom prežívaní/žití. Ako napríklad môcť si navariť, vnímať celý proces varenia, vnímať svoju energiu s ktorou varím, s ktorou si chystám pre seba alebo blízkych výživu, byť mysľou v tvorení pokrmu, lebo tak si vážim seba a to čím sa vyživím. Sloboda je pokojne s úctou sa najesť a vnímať všetky chute. Sloboda je pre mňa počas jedenia byť bez telefónu, a všetkých rušivých elementov. Sloboda je žiť v radosti bez liekov, cigariet a alkoholu a neustálych hodnotení. Sloboda je pre mňa rozhodnúť sa, ako využijem svoj čas. Sloboda som ja, vedomie si seba. Bytie, ktoré vie, vidí a počuje, čo je za oponou. Sloboda je cítiť, že som súčasťou Matky Zeme a celého univerza. Sloboda je vedieť, že všetko je v poriadku, že som v poriadku, že som zdravie, že sa môžem cítiť bezpečne v každom okamihu, keď si to ja sama dovolím. Sloboda je ostať v jemnosti, v nehe, ktorá je zároveň sila (v nás). Slobodné je vyjadriť sa úprimne s pokorou a súcitom tak, ako práve moje srdce potrebuje. Sloboda je povedať NIE (a to najmä sebe, svojim manipulačným hrám, vzorcom obete/tyrana tvorených našou mysľou) alebo odísť, opustiť boj so sebou a zároveň s ostatnými. Sloboda je povedať konečne ÁNO SEBE, keď to tak cítim a vykročiť/dopriať si hojnosť, ktorá je darom (a ktorou sme). Sloboda je vedieť, veriť že ja som dostatok všetkého, čo práve potrebujem. A, že všetko okolo je pre mňa podporou.

---

Zdroj svetla/ výživnej energie neustále prúdi zhora nadol a zase späť. Ak je niekde v tebe miesto, kde táto energia nemôže prúdiť, telo sa snaží vytlačiť ju na povrch aby mohla byť aj táto časť uvoľnená, voľná a priechodná.

Hlboko v tebe sa zdá, že je temno ale v tom najtemnejšom bode vyviera zdroj najväčšieho svetla. Čím hlbšie prenikáš ku koreňom, tým viac svetla môže pretekať. Svojím precitnutím do hlbokých tajomných komnát seba si vytváraš priechody, chodby a koridory/ otvory, kde môže slnko/svetlo/život opäť prúdiť hlboko dovnútra a zvnútra vysoko von.

V hĺbke nás pokojne žiari to najkrajšie, najväčšie a najžiarivejšie čím sme

Nie vždy som takto vnímala slobodu. Hlbšie vnímanie seba a toho, čo skutočne sloboda je, som pochopila postupne. Cez zažívanie rôznych situácií a skúseností. Mala som možnosť odohrať si viaceré verzie seba. Aj tie, kde som hľadala slobodu a spokojnosť mimo seba. Cez alkohol, párty, prílišné nakupovanie, cez aroganciu, cez ego, cez manipulačné hry. Aby som uvidela, že to je všetko dočasné a je to len ilúzia spokojnosti, slobody. Až som sa dostala do bodu vyhorenia. A potrebovala som zmeniť kompletne všetko. Postupne som začala zisťovať kto som. Ako fungujem, prečo takto fungujem. A čo je teda pre mňa skutočná sloboda. Prichádzala som k otázkam, ktoré som si začala pokladať pre seba: ako sa správam a ako sa cítim, alebo čo cítim pri rôznych situáciách? čo cítim pri ostatných ľuďoch?, ako sa pri nich cítim? Prečo sa tak cítim? … Čo si kompenzujem svojím správaním? Čo potrebujem z vonku, aby som sa ja cítila slobode a spokojne? A prečo si to neviem naplniť zvnútra seba?

A tak som sa rozhodla ísť hlbšie do seba, do štruktúry svojich vzorcov, bolestí, strachov, obáv, nedôvery a mnoho ďalšieho. Do svojich vnútorných zranení. Do uvedomenia, že ak si myslíme, že sme taký alebo taký (stále je to len myslenie)….,skutočnou pravdou je, že kým neprenikneme hlboko do vnútra seba a nepocítime jednotu v sebe, ani len netušíme, nevieme aký sme alebo kým sme v hlbokej podstate seba. Pretože hlboko v sebe len si, tam si neutrálny, nie si ani taký ani taký. Si žiarivý prúd svetla a čistá voda. Tam len si a plynieš, rozplývaš sa. Zažívaš energiu v pohybe, vibráciu svetla, toku zhora nadol a opačne. Tu neexistuje meno, čas, dátum a dokonca ani priestor. Ty si všetkým/všetkými, časom, dátumom aj priestorom. A k tomuto poznaniu nepotrebuješ každý deň byť v tureckom sede a meditovať alebo robiť rituály (aj keď všetky tieto nástroje sú podľa mňa skvelé ale iba do určitého bodu alebo na určitý čas).

Ego/naša myseľ si vytvára o sebe a ostatných ilúzie, vízie, vytvára role a hodnotenia, podmieňuje. Spokojnosť a sloboda je, keď sme samými sebou bez nálepiek, hodnotení bez všetkých tých rolí a hraní sa na niečo. Pretože to hranie nás oberá o veľa energie. Potrebujeme sa neustále kontrolovať, riešiť aby sme niekde zapadli. Sloboda je keď už vieš, že nepotrebuješ nikam zapadnúť, nemusíš nič hrať, môžeš sa slobodne nadýchnuť a byť sám sebou. Vtedy dokážeme vnímať skutočnosť samých seba, že sme vždy boli a sme súčasťou SEBA, boha, vesmíru, Zeme. Vtedy bez zásahu ľudskej mysle a jej konštruktov cítime a žijeme skutočný mier v sebe, vďačnosť seba, jednotu so sebou a SLOBODU ktorou sme. A v tomto poznaní, vedomí si seba a svojej hodnoty už nepotrebuješ riešiť a hodnotiť ostatných lebo vidíš za oponu, že sú presne tým kým si aj ty sám. A vo veľkej pokore môžeš iba vyjadriť seba a svoje pocity. A to je obrovská sloboda. Vyjadriť to, ako to máme my sami v sebe, ako sa cítime, prečo to tak cítime. Myseľ je súčasťou nás, môže a vie byť veľmi podporná, užitočná a láskavá. Môžeš si vždy vybrať čomu venuješ svoju pozornosť, čím sa vyživíš alebo ako zareaguješ. Cez precitnutie objavíš skutočnosť ktorou si, uvedomíš si že, ty si môžeš vybrať to, akú verziu si zahráš v tomto svete. Či ostaneš v rolách obete alebo tyrana alebo si uvedomíš, že na základe tvojej vlastnej projekcie si vytváraš scenáre svojho života.

Človek je ale často zatvorený sám pre seba, nerád sa púšťa zarytých, naučených vzorcov, nastavení a zaužívaných praktík. Nevidí a dlho nechce vidieť hlboko do seba lebo v tej hĺbke je jeho najväčšia zraniteľnosť / byť sám sebou. Tu už neexistujú výhovorky, pretože tu preberá človek zodpovednosť za svoje nastavenia, za svoje projekcie, za svoje videnie sveta. Človek má nastavenie, že byť sám sebou nie je bezpečné, tak si vytváral obranné systémy a panciere. No dnes už tie panciere a ochranné systémy sú pre telo ťažké a je náročné ich udržať. A len cez ich rozpustenie a rozpustenie všetkých zranení a bolestí môže zažívať radosť zo seba a slobodu v sebe. Cez pustenie všetkej záťaže, ktorú si človek sám vybudoval, aby zabudol kým naozaj je, aby necítil sám seba, aby potlačil skutočné vyjadrenie samého seba. Lebo niekde v ňom sa uložila ,,zraňujúca“ spomienka, že ak si dovolil prejaviť sám seba, bolo povedané, že to nesmie, vtedy nie je pekný, vtedy ho nemajú radi, je moc precitliveli, alebo nespĺňa normy fungovania v systéme, ktorý v podstate ,,neexistuje“. Lebo keď vieš kým si, si prejavom jednoty a vnútornej sily. Môže tu byť ,,systém“ ale je na tebe ako veľmi ho budeš riešiť, ako ho budeš alebo nebudeš nasávať. Ty sa môžeš rozhodnúť pre informácie, ktoré budeš prijímať a živiť sa nimi. A tiež sa môžeš rozhodnúť, čomu venovať pozornosť prestaneš a uvidíš aká zmena príde. A to je ďalší krok k tvojej/našej slobode.

_{Ak miluješ slnko, ktoré svieti vysoko hore a vystavuješ mu svoju tvár, potrebuješ sa občas zaboriť aj do zeme a objať svoje korene, bahno, ktoré je hlboko dole…}

čím hlbšie, tým viac svetla môže pretekať.

Otvorenie sa slobode v sebe cez bytie/prítomnosť

Pre mňa je sloboda môcť vnímať a byť si vedomá samej seba. Byť si vedomá svojich rozhodnutí, vnímať pocity, ktoré v sebe (cez telo) cítim. Zažívať naplno SEBA v tomto tu a teraz, v čistej úprimnosti so sebou.

Cítiť, vidieť a vnímať všetky farby, odtiene a spektrá seba.

Obrovská sloboda je pre mňa byť naozaj úprimná sama k sebe (čo si často krát vyžaduje pozrieť sa hlboko do vnútra seba a konštruktov svojej mysle, ktoré som si vytvorila, ktorým verím, ktoré živím a žijem). Pozrieť sa na svoje rozhodnutia a svoju vlastnú komunikáciu, cez ktorú si tvorím svoje reality. Sloboda je pre mňa byť prítomná tu a teraz. Lebo v prítomnosti sa vieme krásne oslobodiť od svojich vlastných vzorcov, v ktorých si sami vytvárame neslobodu.

Samozrejme, že byť v prítomnosti a prítomný znamená užívať si krásne chvíle, okamihy kedy nám je dobre. Ale najväčšie umenie je ostať v prítomnosti a prítomný aj v tom, čo si myslíme, že je pre nás nepríjemné, zraňujúce… Tvári sa to ako pocit, ktorý nechceme zažiť. Človek vníma tento pocit ako ohrozenie a snaží sa čo najrýchlejšie unikať od nepríjemného pocitu a odvrátiť pozornosť na niečo iné. Nechce cítiť, vnímať to, čo je za tým celým iluzórnym ,,hrozivým“ pocitom. V skutočnosti je to jedinečný okamih, kedy sa vieme oslobodiť od našich vnútorných presvedčení a prehrávaní si rôznych scenárov, strachov. Postupne rozpúšťať tie zaťažujúce, neslobodné ochranné systémy (ktoré už dávno ochrannou nie sú). Vnímať a uvedomiť si, vidieť alebo pomenovať emócie ako hnev, smútok nám môžu ukázať, prečo vôbec vznikli. Z čoho, z akej situácie, zážitku alebo presvedčenia existujú, prečo sme si ich na danú situáciu vytvorili. Ak ostaneme prítomní v sebe/ vo svojom tele môžeme vnímať, že to je len emócia, to nie sme my. Vnímať, že všetko je neutrálne a nič nie je dobré alebo zlé. Ak cítime v sebe tieto emócie môžeme ich pomenovať, vyjadriť to, čo cítime nahlas, či už iba pre seba alebo to povieme v spoločnosti v ktorej sme. To znamená napríklad dovoliť si povedať nahlas: mám strach, necítim sa príjemne, toto je pre mňa mimo komfortnú zónu, cítim smútok, cítim hnev, som unavená, cítim sklamanie, cítim nedôveru, cítim sa ohrozená, cítim sa nemilovaná, cítim sa sama…. byť úprimný sám/a k sebe je dôležitý krok k vnútornej slobode. Už len jednoduché pomenovanie toho, čo vnútri v sebe vnímame je odľahčujúce. Môžeme iba nechať cez seba prejsť túto emóciu, vnímať ju. Nemusíme pre ňou utekať a tváriť sa, že neexistuje. Pomenujme ju, ak treba poplačme si, že to takto v sebe cítime to je jeden so spôsobov, ktorým telo vyplavuje potlačené a nevyjadrené a doposiaľ ignorované nami.

Sme tu na žitie v slobode, v slobode ktorou sme. Naše telo chce byť slobodné, už nechce potláčať nič, nechce ignorovať, naše ja chce byť videné zvnútra a vyjadrené, milované tak ako je. Milované so všetkým. Pozornosťou a láskou vzniká rozpustenie bolestí, tlaku, hnevu, nedôvery a všetkých ,,nízkych energií“.

Človek sa často bojí toho čo skutočne cíti a tak robí to, že sa odvracia od seba a cítenia. Napríklad ak začne prúdiť cez telo hnev, telo to zaznamená ale človek namiesto toho aby sa v tom zastavil, bol prítomný a vnímal, pomenoval svoj hnev, ktorý sa cez neho chce vyjadriť/ vyplaviť, tak hľadá únik. Aby sa zbavil čo najrýchlejšie zodpovednosti za to, čo cíti. Človek je naučený necítiť seba, potlačiť sa, zajedať to, rýchlo odvrátiť pozornosť od seba. Zobrať do ruky telefón a rýchlo začať scrollovať, len aby nevnímal hlbšie seba. Alebo začne obviňovať ostatných, rýchlo si vytvorí niečo, na čo sa iné môže sústrediť len nie na seba. Nechce cítiť seba a svoj hnev (ktorý nič nemá spoločné s ostatnými), za ktorým je väčšinou bolesť a smútok, často krát zranené dieťa. Energia živená vo vnútri v podobe hnevu sa chce vyplaviť na povrch, aby ju človek konečne videl, aby videl sám seba, svoje presvedčenia a programy. Ak ignoruje prichádzajú ďalšie situácie (ktoré ešte viac vyburcujú k hnevu). Deti, manžel, manželka kolegovia, rodičia sú spúšťači (ak zistíš o čom to je, že sú darom aby si konečne videl seba). Človek ale namiesto toho, aby sa v tom celom zastavil, konečne si uvedomil svoj hnev, vedome ho vnímal, pomenoval a nechal ho voľne prepustiť cez seba. Tak začne reagovať na vonkajšok, začne byť nahnevaný na deti, manžela, manželku, kolegov. Prichádza dráma, ktorou sa obklopí. Už nevníma širšie súvislosti, nevie odstúpiť s je ponorený v dráme a hneve. Ego sa nasýti, že to ostatní sú na vine a môžu za jeho zlosť a hnev… A takto opäť potlačí sám seba, svoje vnútornú nespokojnosť, oddiali sa od seba, sústreďuje sa na to, čo sa deje vonku a vzniká kolotoč pre príliv ďalších situácií, ktoré prichádzajú s ešte väčším nábojom a intenzitou aby bol hnev, bolesť a smútok precítené, vyjadrené a vyplavené z tela.

Prítomný vo svojom tele, vnímavý k svojmu telu, láskavý k sebe Váženie si seba/ svojho tela je pre ďalší krok ku skutočnej slobode

Potláčanie seba, toho čo cítime, obracanie sa na vonkajšok a vymýšľanie tvrdení, že kto zato môže, že my sa cítime zle je strata času. A ešte aj ubližovanie si, vytvárania si tlaku, chorôb, diagnóz, alergií…

Iný príklad z vlastnej skúsenosti… Opíšem čo cítim, že sa deje s mojím telom, keď mi naskakuje strach alebo sa cítim nedostatočná, zranená, dotknutá, zahanbená. Moje telo sa pri tomto pocite nastaví na ,,boj o prežitie“ akoby sa zmenší, zmrští. Stiahne sa, ostane v napätí alebo sa začne potiť. Telo je v stiahnutí, stuhnutí, v strehu, v kontrole. Nie je voľné. Nie je otvorené zmenám. Uzatvára sa sloboda a v myseľ začne prehrávať/ vytvárať milión tragických scenárov, ktoré ani nie sú reálne. Spúšťa sa reagovanie cez zaužívané vzorce (autopilot).

Ak som potlačila seba a snažila som sa to ignorovať, nevidieť svoj strach, hanbu, nedostatok seba, zranenia… vznikal mi v tele ešte väčší tlak. U mňa sa to dialo spôsobom, ak som potlačila v sebe ,,niečo pre telo energeticky ťažké“ nejakú vnútornú bolesť, strach, hanbu ktorá sa chcela prejaviť vznikol mi tlak v hlave a stiahnutie v žalúdku. Toto celé prechádzalo až do veľmi silnej migrény. Nestrávené emócie mi spôsobovali nevoľnosť. A keďže už niekoľko rokov fungujem bez akýchkoľvek liekov, tabletiek…. vnímala a zisťovala som na sebe ako to funguje, čo mi funguje. Migréna, teda bolesť hlavy a nevoľnosť od žalúdka bola uvoľnená, vtedy keď som si ja dovolila všetkého sa pustiť a precítiť si to, čo som v daný moment nechcela. Pustiť to, znamená odovzdať sa tomu, tak ako to telo chce uvoľniť niekedy stačí to vyjadriť cez slová napríklad iba sám/a pred sebou, niekedy to ide slzy, inokedy si potrebuje zanadávať, niekedy potrebuje pohyb, a niekedy ísť spať.

No keď toto potlačíme, nepočúvame svoje vnútro, čo potrebuje telo, tak si zvolíme silnejšiu bolesť, ktorá je ukázaná práve cez naše telo- teda u mňa napríklad spomínaná migréna. Takto som sa ja naučila nepotláčať sa, byť láskavejšia k sebe, radšej vidieť, vnímať a pomenovať si hneď emóciu ktorá cezo mňa prechádza. Ak to je potrebné aj sa vyplakať sa uvoľniť to. Ak tento stav stiahnutia a stuhnutia, zmenšenia nie je uvoľnený usádza sa v našich telách. Pocity strachu, nedostatku, hanby ktoré vnímame ako nepríjemné, sú nepríjemnými len preto lebo sme si ich tak nazvali zaškatuľkovali a identifikovali ako nepríjemnými. Myseľ to vyfiltrovala ako niečo, čo už nechce zažiť. Možno si niekde v hĺbke si pamätáme zážitok, kde sme prežili tieto pocity a nikto sa nespýtal ako sa cítime, čo cítime, nevysvetlil nám situáciu, prečo to takto a takto bolo, cítili sme sa opustení, mali sme strach, cítili sme sa nedostatočne, nevedeli sme to vtedy vyjadriť. Možno nám bolo povedané neplač, čo si o tebe budú myslieť, keď sa budeš takto správať budeš škaredý/á a rôzne ďalšie vety, ktorým sme asi uverili. A tak sme svoje pocity hnevu, smútku, bolesti, hanby utlačili sami v sebe, aby sme boli slušní, pekní, silní a zapadli do spoločnosti. Lebo to nebolo vhodné a také pocity a vyjadrenie takých emócií sú predsa zlé. Ale dnes sa všetky tieto utlačené, zablokované energie a zaťažujúce programy z nás chcú dostať von. Cez vnímanie nášho tela a pocitov. Uvoľnenie potlačených emócií, odporu a rozpustenie deštrukčných vzorcov môže byť iba cez ich opätovné precítenie, pomenovanie toho, čo práve cítime a je jedno čo to je. Toto je čistenie nízkych vibrácií z tela. Cez preniknutie do štruktúr vzniku deštrukčných vzorcov a uvoľnenie zadržaného sa telo očisťuje, uvoľňuje myseľ a otvára srdce viac samému sebe a teda aj svetu vonku. Zjednocujeme sa sami so sebou, s tým kým naozaj sme. Tak sa premení strach, hnev, odpor na neutralitu. V mysli sa rozpustia vzorce ohrozenia. Tým pádom sa zmení vnímanie situácie v našom celom tele. Uvoľní sa a zrazu telo pocíti slobodu, prestane bojovať, otvorí sa inej skúsenosti v danej situácií a človek zažije úplne iný zážitok v sebe.

Moje zážitky a skúsenosti ma viedli k poznaniu, že ak sa rozhodneme tieto ťažké vzorce a nastavenia uvidieť v sebe, rozpúšťať ich, pravdepodobne sa ocitneme v rovnakej alebo podobnej situácií viac krát. Aj keď si myslíme, že už sme niečo uvideli, pochopili alebo to máme v sebe vyriešené. Niektoré programy hlboko uložené v štruktúre našej dna je potrebné uvidieť viac krát. Zakaždým v inej hĺbke. Zakaždým, tak ako je to pre nás v daný moment možné. Je to postupné a je to na vrstvy a asi každý človek má rôzne načasovanie a iné tempo svojich cyklov. Takže ak už raz uvidíš, pocítiš hĺbku v sebe, dovolíš si otvoriť sa viac sebe a byť vo svojej zraniteľnosti, pustiť sa ega a uvoľniť blokujúce nastavenia. Tak ešte možno pár krát prídu situácie, ktoré znovu otvoria túto zraniteľnosť. Aby si uvidel, či už zareaguješ inak alebo tam ešte niečo je pre teba ,,náročné, zraňujúce a bolestivé“. Je to dar, aby si ešte viac otvoril svoje srdce a prijal sa ako celok. Potom príde moment kedy sa situácia zopakuje možno posledný raz, či ešte spustí nejaké zranenie vnútri teba. Ak na ňu už nezareaguješ, nie z potlačenia ale z toho, že už ťa to skutočne nebude nijako oslovovať a nebudeš mať k tomu žiadne emócie, bude tam iba neutralita. Tak sa daná situácia úplne zmení alebo rozplynie. Pretože sa zmenila štruktúra vo vnútri teba, z ktorej funguješ.

Pravdepodobne každý má rôzny zážitok z meditácie. Pre je pre mňa je to úžasný nástroj, kde sa stíši myseľ tým, že nereagujeme na jej podnety, poznámky, úlohy, na je neustále chcenie. Vidíme to, ale nechávame plynúť. No zároveň som prišla k poznaniu, že tento proces vedomého pozorovania môžeme aplikovať kedykoľvek a kdekoľvek v bežnom fungovaní. Ja som postupne začala praktikovať a stále zažívam ,,meditáciu-pozorovanie“ pri ,,pohybe“ v bežný deň (teda nie len keď si sadnem, ľahnem a nazvem to, že idem meditovať). Zastavenie sa, dýchanie a vedomé pozorovanie svojho vnútorného diania a diania toho, čo sa ide odohrávať alebo sa odohráva vonku je začiatkom k tomu, aby sme skutočne videli seba a svoju tvorbu svojho dňa, života, vzťahov s inými. A je to možnosť postupne tvoriť zmeny v našom reagovaní, fungovaní, nastavení. Pretože keď si vo vedomí seba a vedome pozoruješ svoju tvorbu či už komunikácie, reakcií, vzťahov začneš byť úprimný k samému sebe. Lebo zrazu vidíš z čoho tvoríš, či je to zo strachu alebo slobody? Či je to z dostatku a dôvery v seba alebo nedostatku a nedôvery a teda neslobody? Čo je skutočný zámer tvojej tvorby? Či je z úprimnosti alebo nie?

Všetko si ty. Vonku cez vzťahy vidíme seba. Cez odrazy vonku môžeme objavovať hlbšie seba, svoje nastavenia, presvedčenia. Vonkajšok je iba naším zrkadlom. V našich realitách sa odohráva iba to, čím sme my sami, čomu sami veríme, čo sami živíme, čo sami praktizujeme, čo sami tvoríme. Inšpirácia z mojich zážitkov je pozerať sa na vonkajšok ako na seba. V druhých vidieť ako seba. Vidieť ich ako tvorbu svojej reality. Ak je vo vzťahoch napätá situácia pozerám sa nato, prečo som ju vytvorila, čo mi má ukázať v samej sebe. Čo ma má naučiť.

To, čo ma ďalej podporuje je vnímanie a vedomé pozorovanie svojej komunikácie. To čo hovorím najčastejšie, aké frázy používam. Ako rozprávam o sebe alebo druhých (pretože aj to čo rozprávam o druhých vlastne hovorím stále o sebe). Vnímam či ma podporujú moje slová alebo sa nimi dávam sama dole, nedôverujem si, bojím sa…

Reagovanie z/v prítomnosti. Vnímam a rozpoznávam, čo mi v daných momentoch podsúva myseľ. Naučila som sa zastaviť v tom a pozorovať, vidieť, čo to robí so mnou, ako sa cítim. Postupne som pozorovala situácie, komunikáciu s ostatnými ľuďmi. Ako sa pri nich cítim, ako sa cíti moje telo, prečo sa tak cítim a to najmä pri tých situáciách, kde som sa cítila pre mňa ,,nepríjemne“… Vnímanie seba a teda situácií a ich diania z úrovne ako keby pozorovateľa mi postupne otváralo možnosti vidieť v rôznych situáciách seba, svoj strach, nedôveru v seba, hanbu, hnev… Byť v situáciách v skutočnej prítomnosti (teda vo vedomí si seba), vnímaní svojho tela vedie k tomu, že zrazu vidíme možnosti: buď zareagujem na ,,nepríjemnú situáciu“ zo strachu a budú sa opakovať tie isté scenáre dokola alebo nezareagujem vôbec (nechám to plynúť a vidím pocity, emócie), uvedomím si strach, nedostatok, nedôveru v seba… zastavím sa, nadýchnem sa, naberiem silu a moc povedať svojej mysli a nastaveniam DOSŤ a až potom zareagujem úplne inak alebo reagovať niekedy ani vôbec nemusím.

Čo sa týka ešte komunikácie, začala som so sebou komunikovať nahlas. Hlavne keď vidím ako si moja myseľ začne vymýšľať katastrofické drámy a scenára, ktoré vôbec nie sú pravdou. Veľa krát si nahlas poviem, áno vnímam, že mi myseľ podhadzuje niečo ,,deštrukčné“, okej vidím to, uvoľním sa a nechám to tak, to nie som ja. Ja viem kto som a čo je za tým všetkým a ďakujem. Niekedy tej mysli treba aj nahlas povedať: Nie, ďakujem toto nie je moja realita. Moja realita je … a doplň si ty, čo potrebuješ. Ja som jednota a už dávno som všetkým a všetko. Som dostatok seba. Som radosť. Som zdravie. Som sloboda. Som mier. Som pokoj. Som jasná a vedomá komunikácie. Som krása. Som nekonečné bytie. Nebojujem s tým čo mi prichádza vidím to, cítim to ale nie som to ja. Takže papa čau. Pokojne môžeš splynúť s jednotou, ktorou naozaj som.

Pre mňa je skvelá aj komunikácia pred zrkadlom. Tam sa môžem pozerať skutočne sama sebe do očí, je to veľmi výživné a otvára to srdce. Pred sebou samým môžeme povedať všetko. Aj ,,krásne“ aj to ,,náročné“. A keď sa seba pozrieš úprimne hlboko do očí, tak uvidíš čo vtedy pocítiš… Tak tam vidím všetko hĺbku toho kto sme naozaj.

Veľa ma sprevádzajú mantry. Hudba, texty spievané v sanskrite. Pre mňa je to už pár rokov asi jediná hudba čo sa mi dá počúvať nonstop a cítim, že vyživuje moje telo a myseľ, srdce. Dôležitý je pre mňa aj pohyb, láskavý pohyb cez skutočné vnímanie svojho tela. Kde si nepotrebujem si nič dokazovať proste iba pohyb, ktorý mi aktuálne dovolí moje telo a zaplavuje ho radosťou, pokorou, súcitom, nehou a zdravím. A samozrejme príroda. Len tak vnímať všetku krásu okolo nás. Pôda, stromy, rastliny, zvieratá, voda, kamene, obloha, slnko to všetko je pre mňa zázračné a tak veľa mi hovoria o samej sebe. A potom čas trávený s blízkymi. Hlboké, výživné, úprimné rozhovory alebo iba zdieľanie jednoduchej čistej prítomnosti. VĎAČNOSŤ

Prajem ti zo srdca, nech sa otvoríš naplno skutočnej Slobode ktorou si.